Brancikovac

Žijeme vo svete, v ktorom to, ako nás vnímajú ostatní je pre nás dôležitejšie ako to, ako vnímame samých seba. Práve preto veľakrát robíme veci, ktoré nás ani zďaleka nenapĺňajú, aby zapôsobili na ľudí, ktorí sú pre nás istým spôsobom dôležití. Častokrát zabúdame na to, že najdôležitejší názor, ktorý by sme mali vnímať je práve ten náš.

Ľudia rozprávajú veľa, a budú rozprávať vždy. Nezáleží na tom čo spravíme alebo povieme, štýl akým sa budeme správať či obliekať, alebo aké rozhodnutia spravíme, vždy budeme posudzovaní druhými. To je skrátka nátura más. Ako horda levov krúžiaca okolo obete, číhajúc na slabých, ktorých môžu trápiť a posmievať sa z nich. A práve týmto spôsobom sa nám dostanú do hlavy. Sami ich tam pustíme. Dovolíme názorom ostatných, aby nás nielen zranili, ale častokrát aj definovali čím sme.

Pravdou však je to, že čo si o nás ostatní myslia nie je podstatné. Vôbec nezáleží na tom, čo o nás hovoria ľudia za našim chrbtom a dokonca ani to čo nám povedia do tváre. Ich názory nemajú žiadny vplyv na to čím sme alebo čo nás definuje. Alebo v dokonalom svete by mať nemali. Žiadne z týchto rečí nie sú pravda, nemajú žiadny iný cieľ okrem toho zraniť nás alebo nám ublížiť. Jediné čo sa tým snažia dané osoby dosiahnuť je to, aby sa nejakým spôsobom cítili nadradene nad ostatnými.

Pre ľudí nie je dôležité, čo je pravda, alebo čo sa v skutočnosti deje, ale to, čo dokážeme verejnosti predať. Ako to celé dokážeme prifarbiť a čím sa pred všeobecnou verejnosťou prezentujeme. Toto tvrdenie, až strašidelne odráža súčasný stav dnešnej spoločnosti. Či už v oblasti médií alebo v každodennom živote. Informácie spracovávame jednoducho, bez nejakého viacstupňového premýšľania, alebo uvažovania nad tým, aké informácie sa ku nám dostanú. Spracovávame ich tak, ako sa iní rozhodnú, informácie nám podsúvajú presne tak, ako chcú, aby sme ich vnímali. Nezáleží totiž na tom akým spôsobom sa dané udalosti stali a či sa vôbec stali, dôležité je akým spôsobom budú prezentované pre širokú verejnosť.

A presne takto okrem médií funguje aj skutočný život, rozhovory, ktoré medzi sebou deň čo deň zvádzajú priatelia, známi či veľakrát aj rodina. Nezáleží na tom, ako sa človek cíti alebo čo dennodenne zažíva, dôležité pre nás je, čo dovolíme ostatným, aby o nás vedeli alebo si mysleli. Mladí sa snažia pred verejnosťou byť tým, čo nie sú, najdôležitejšie pre nich je aby ostatní videli, že „na to majú a môžu si to dovoliť,“ no častokrát je opak pravdou. Pred ostatnými sa snažíme vyzerať vždy nad vecou a lepšie ako v skutočnosti, pretože nám viac záleží tom, čo si o nás myslia ľudia okolo nás, ako na tom, čo je v skutočnosti pravda.

Ľudia si totiž od nepamäti vždy našli niečo, čím mohli posudzovať druhých. Spolčili sa proti tým, ktorí im prišli nejakým spôsobom iní, alebo hrozbou pre ich vlastnú existenciu. Je to zakorenené v našej spoločnosti a kultúre a tiahne sa to ďaleko späť, až ku vzniku modernej spoločnosti. Bez ohľadu na to, čo budú ľudia šíriaci tieto negatívne myšlienky riešiť, mali by sme sa zamyslieť nad tým, že neexistuje žiadne objektívne hodnotenie, ktoré by povolilo inej osobe hodnotiť nás. Napriek tomu všetkému sa my ľudia stále pozeráme na svet bez celkového nadhľadu a bez vlastného názoru na veci.

Toto všetko sa odráža aj na obraze médií v spoločnosti, keď sme svedkami obrovského triedenia informácií už v redaktorských kanceláriách. Rýchlosť, ktorou masové média disponujú vyústila v to, že ľudia sú si bližšie Napríklad pri sledovaní futbalového zápasu medzi Slovenskom a Českom, alebo inou krajinou, máte pocit ako keby ste boli časť deja, ako by ste na tom štadióne boli medzi divákmi. Taktiež udalosti či už smutné alebo veselé odohrávajúce sa kdekoľvek na svete, môžeme sledovať naživo. Niekedy sa cítime ako súčasť jednej veľkej rodiny. V médiách zvykneme používať pojem „globálna dedina“, čo v skratke znamená, že svet sa zmenšuje a postupne sa stáva jednou malou dedinou.

Médiá vážne ovplyvňujú ako sa na určité situácie pozeráme a čo si o nich myslíme, preto samotné médiá majú najväčšiu moc ovplyvňovať to, čo nám ako divákom a recipientom informácií poskytnú a čím nás „nakŕmia“. Na výbere týchto informácií majú podiel ľudia, ktorí skúmajú verejnosť, vedia čo sa momentálne vo svete deje a aké správy je najvhodnejšie vypustiť medzi ľudí.

Tento proces sa nazýva gatekeeping a vykonávajú ho ľudia pracujúci v mediálnom priemysle. Medzi týchto ľudí patria editori, reportéri či zamestnanci rôznych agentúr. Idea gatekeepingu vznikla ešte v čase starých médií, času kedy spravodajské produkty existovali v menšom množstve a boli ťažko dostupné, keď redaktori jednoducho rozhodli čo presne bude recipient vidieť a čo si prečíta a verejnosť s tým musela žiť. Dnes je to celkom inak a človek má možnosť si overiť novinky z viacerých zdrojov a taktiež sa môže rozhodnúť, že si nájde informácie o veciach, ktoré sa redaktori na Slovensku rozhodli pri nastoľovaní agendy setting vynechať. Výber sa uskutočňuje na základe toho, čo redaktori predpokladajú, že by mohlo uspokojiť publikum. To všetko nám naznačuje, že gatekeeping je veľmi subjektívny proces výberu médií a v dnešnej dobe len veľmi ťažko nájdeme médium, ktoré by bolo stopercentne objektívne.

Špecifické typy udalostí, ktoré sú väčšinou umelo zinscenované za účelom ich následnej medializácie sa nazývajú pseudoudalosti. Typickým príkladom pseudoudalosti je zvolanie tlačovej konferencie. Podľa Daniela Boorstina, ktorý sa tejto problematike venoval v práci The Image, získavala počas 20. storočia táto forma udalostí stále väčší podiel v spravodajských obsahoch a to na úkor neočakávaných a spontánnych udalostí.

Dôvodom prečo reálne správy často nahrádzajú práve pseudoudalosti môže byť, tlak na novinárov, snaha znižovať finančné náklady a taktiež menšie problémy s produkciou spravodajstva. Keďže tieto správy v skutočnosti nemôžeme považovať ako nepravdivé, nemôžeme voči nim mať rovnaký postoj ako voči „fake news,“. Umelo vytvorené správy šírené medzi verejnosťou nám pripomínajú, že celý svet sa na nás pozerá a vždy nás bude súdiť. Preto radšej pred verejnosťou šírime správy, ktoré nemusia byť tak úplne pravda a snažíme sa ostatných presvedčiť o tom, že náš život je dokonalý a nič nás netrápi. Takisto ako médiá presviedčajú ľudí, a podsúvajú im správy, ktoré sami chcú aby sme videli.

Čo nám tento spoločenský trend vlastne ukázal? V prvom rade to že napriek tomu ako sa na nás verejnosť pozerá, nikdy by sme nemali ostatných nechať rozhodovať o tom kto sme, ako sa budeme správať alebo nebodaj nechať ich definovať našu podstatu. Nie je dôležité mať ten najnovší telefón, mať tie najdrahšie šaty alebo auto. Na konci dňa je vždy najdôležitejšie to, ako berieme samých seba. A pre všetkých ľudí, ktorí tento pohľad ešte nezdieľajú, rád by som nakoniec citoval časť textu speváka Dennisa Lloyda. „A nech už je váš vzťah hrozný, dobrý, alebo skvelý, nemáme radi konce. Neradi veci strácame. A predovšetkým, neradi strácame veci, ktoré sú pre nás dôležité. A či chcete alebo nie, vzťahy sú tá absolútne najdôležitejšia vec pre vás a váš život. Je to zdroj všetkých vašich najlepších spomienok. Je to zdroj všetkých vašich najhorších spomienok. Keď sa zamyslíte spätne nad svojím životom vo veku 95 alebo 100 rokov a pozriete sa na svoj život, nepomyslíte si, „Prial by som si aby som mal lepší telefón, prial by som si aby som strávil viac času na internete. Prial by som si aby som strávil viac času v práci alebo spánkom, „nebude to ani jedna z týchto vecí, bude to,“ Prial by som si, aby som strávil viac času s ľuďmi, ktorých milujem.“.“